TVORIA SVET A ŠŤASTIE VO VLASTNEJ KUCHYNI (2014)

Fotografické diptychy Petra Lančariča by sme ťažko zaradili medzi typické portrétne žánre, parafrázujúce klasické postupy historickej portrétnej  maľby a fotografie. Autor sa snaží uchopiť vnútro človeka cez súčasný koncept zobrazovania identity jednotlivca a skupiny. Vystaveným diptychom je vlastné prepájanie viacerých významov. Partnerstvá, vzťahy a jednotlivé scény sa líšia  farebnosťou, pózami zobrazovaných postáv, symbolikou gesta a charakterom stereotypov. Autor svoje príbehy komponuje do špecifického rodinného prostredia.

Cyklus diptychov s názvom „Tvoria svet a šťastie vo vlastnej kuchyni“, reprezentuje autorov zámer skúmať jednotlivých členov rodiny, matky s dcérami, matky s diaťaťom, matky so synom a pod.  V súvislosti s konceptom sa mi vynára slávny Descartov výrok „Myslím teda som“, ktorý  Peter Lančarič premieňa vo svojich fotografiách na „Milujem teda som“. Peter Lančarič miluje ženy…, miluje svoju matku…, miluje fotografiu…, cez ktorú  pozoruje sám seba, ale rovnako nazerá  do duše svojich známych a blízkych ľudí.

Fotografické obrazy Petra Lančariča zdanlivo neprekračujú reálny svet. Na zachytenie toho čo je za viditeľným, využíva autor strohý realizmus vizuálnej sociológie, ktorá síce realitu  rešpektuje, ale zároveň kalkuluje s   inverziou myšlienky a odkazmi pre diváka. Lančarič je precízny pozorovateľ „outsider“ rovnako „insider“, ktorý poetikou jednoduchého  (indexového) záznamu, prelamuje osobný priestor  rodinných tajomstiev. Jeho priama fotografia preniká do hlbších vrstiev a metaforicky rozpráva o “ľudskej nahote”, o vzťahoch, zraneniach, radostnej a  ťaživej intimite súkromia.

Vo fotografiách sa nevyhýba estetike typickej pre podobné sociologické koncepty. Diptychy mi pripomínajú známy koncept  portrétov od Augusta Sandera.  Podobne ako Sander, Lančarič využíva komparatívnu analytickú metódu, ktorá je blízka prístupom kultúrnej antropológie.  Portretovaných zbavuje prehnanej idealizácie. Na rozdiel od Sandera, ktorý aranžuje portréty  s dôrazom na ich sociálnu úlohu v prostredí pre nich typickom,  Lančarič zdôrazňuje rodinné vzťahy a rodinné prosredie. Spôsobom interpretácie kladie naliehavé otázky na význam a status rodiny, rodinných väzieb. Pýta sa kto je moja rodina, moj blížny, prečo je mi blízky a kto má za koho niesť zotpovednosť.

Súčasný portrét dramaticky mení pravidlá historickych princípov interpretácie ľudskej tváre a zobrazovania človeka v domácom prostredí. Sú to strategie spochybňujúce ontologickú podstatu  a ukotvenie bytia v spoločenstve. Portréty Petra Lančariča sú protestom voči tejto príslušnosti. Peter Lančarič verí  fotografii a trpezlivo hľadá svoju cestu, pravdu  a identitu.

Jozef Sedlák

Práca poukazuje na kultúrne stereotypy dominujúce v zobrazovaní ženy. Stereotyp ženy a mýtus krásy interpretujem vkladaním hyperritualizovaných podôb ženskosti do sociálnej reality. Dochádza tak ku konfrontácií ideálov, stereotypov a skutočnej identity žien. Využil som techniky digitálnej fotografie na ľavej strane a analógovej fotografie na strane pravej. Vzniká tak zaujímavá dialektika charakteristická pre masovú spoločnosť postmodernej doby. Paradigmatický vzťah fotografií ukazuje rôzne stránky stereotypu modernej ženy.

Peter Lančarič