EXPOZÍCIA (2017)

Fotograf Peter Lančarič (1989) sa vo svojej práci venuje často téme identity, intimity a súkromia, ale nevyhol sa ani angažovanej spoločenskej kritike ako v prípade Výstavy na hajzli (2015), kedy intervenoval do otváracieho ceremoniálu obchodného centra City Arena svojou ilegálnou výstavou na toaletách, či reflexii verejného priestoru prostredníctvom metafory v prípade výstavy Trnavské mosty (2015). V tomto prípade však prešiel od média analógovej alebo digitálnej fotografie k videu a objektu.

Autor sa tu pohráva s rozličnými výkladmi slova, pre neho ako fotografa dobre známymi, ktoré sa v mnohých svojich významoch viažu so svetlom, nie len vo fyzikálnej alebo optickej rovine, ale aj v prenesenom zmysle slova, ako niečím ozrejmujúcim a odhaľujúcim. Neodkazuje tak iba na médium samotnej fotografie, ale aj na galerijnú činnosť, kedy sa tu, metaforicky povedané, na svetlo sveta vynáša niečo, čo ešte nebolo videné, niečo, čím by sa jednotlivec alebo inštitúcia mohla prezentovať ako výnimočným a hodným obdivu v očiach druhých. Je to tak aj v tomto prípade?

Autor sa rozhodol využiť rozdelenie priestoru pre akcentovanie dvoch odlišných prístupov k identite a súkromiu. Zväčšenina občianskeho preukazu odkazuje na inštitucionálne vnímanie človeka ako súčasť rozličných systémov. Teda to, že jestvujeme musíme pred rozličnými mocenskými (nehľadiac na to, či sú štátne alebo súkromné) aparátmi preukázať niečím viac, než iba našou holou existenciou. Naše bytie je tu redukované iba na niekoľko faktov, ktoré môžu byť potom pre ten, či onen účel podstatné a použité.

Priestor druhého výkladu zase transformoval na miesto, kde je prezentovaná domácka časť jeho života prostredníctvom nepretržitého priameho prenosu zo spálne, čo môže ponúkať až pikantné konotácie. Vytvorením výklenku kam zasadil obrazovku evokuje dojem miestnosti a diváka stavia do pozície voayera majúceho možnosť sledovať súkromie iného.

Pri pohľade na celú výstavu sa ale neubránime otázke — je schopnosť exponovať svoj domáci, intímny život a osobné údaje ukážkou odvahy, iracionality alebo iba hranou pózou? Zväčšenina občianskeho preukazu môže byť vytvorená šikovnou manipuláciou pomocou špecializovaného softvéru a priestor spálne je väčšinu dňa prázdny. Takáto zdanlivá šokantnosť umocnená odkazom na pôvodné zameranie priestoru naráža na praktiky marketingových stratégií ako racionálnych kalkulov voči konzumentom, ktorí sú priťahovaní senzačnosťou, za ktorou sa ale skrýva banálny alebo vyprázdnený obsah, podobne ako pri bulvárnych titulkoch.

Zároveň autor pred nás kladie otázky viažuce sa na súčasné fenomény masovej zábavy vzťahujúcej sa, či už na televízne reality show, kedy realita je len iluzórna a dej sa, akokoľvek voľne, podriaďuje scenáru. Neobchádza ani generáciu súčasných celebrít nachádzajúcich slávu prostredníctvom internetu a rozličných komunikačných kanálov ako je youtube a podobne, ale naráža aj na problematiku používania osobných údajov vo virtuálnom svete a ich zneužiteľnosť. Poukazuje aj na slabosť nás, divákov, často podliehajúcich lákadlám sveta preexponovaného obrazmi digitalizovanej reality, teda tým, čo francúzsky filozof Paul Virilio nazýva optoelektronický fetišizmus.

Peter Molari