„Exhibiting Artists: Martina Chudá, Peter Lančarič
Curator: Peter Molari
Opening: Wednesday, 12 September 2018, 5:30 pm.
Duration: 13 September – 28 October 2018
Venue: Youth Gallery, Nitra Gallery, Župné námestie 3, Nitra
The first exhibition project by Martina Chudá and Peter Lančarič also becomes a probe sent to explore their personal lives. Besides creating art together, they are also partners in life. Which is why they have decided to respond to this very popular art theme — two people’s personal relationship.
They incorporate many material and formal approaches they have adopted throughout their art careers. She is a textile artist, while he is a photographer. They keep looking for any common grounds and try and expand them: from found object to installation, from photography to video, from document to feature… They use their personal experience to combine intimate with impersonal and even ironical views of their subject matter.
Even the exhibition space itself with its spiral staircase and “material base” in the form of documentary installation offer the visitors an opportunity to look for various levels of explorations and search for answers. However, it does not include any grandiose finale or a universal answer. It all ends in a loop… While this part can be perceived as a move from something specific to something generic, a darkened room with an installation inside of it represents a turn to an intimate experience of a personal tragedy.
The artists are not trying to demythologise this phenomenon. They rather use introspection in order to move towards more generic levels which allow to ask questions about relationships as precisely defined bonds that are set by gender, religious or other social norms. Whether we are actually able to experience eternal love or whether we are trapped in a loop of infantile relationship games. By leaving a word out from a famous clause, they open this ironical game of options, if it actually must be death that do us apart. It might as well be something completely different, even love…
Peter Molari
Kým nás smrť nerozdelí. Táto veta zosobňujúca fatalizmus partnerského puta dala možnosť prežívať predstave lásky, ktorú nezničia príkoria osudu a stala sa námetom mnohých diel od výtvarného cez slovesné po dramatické umenie. Každý snáď zatúžil po niečom takom. Obrazy takéhoto zväzku sa pevne zakorenili v našom kultúrnom kontexte podvedome formujúc naše vnímanie spoločných vzťahov, romantickej lásky a s tým spojených klišé, do ktorých vyústili.
Pretože autori Martina Chudá a Peter Lančarič sú okrem partnerov umeleckých aj partnermi v osobnom živote, rozhodli sa na túto tému, prirodzene, reagovať. Využívajú rozličné formálne a materiálne prístupy vychádzajúce z ich tvorivého zamerania: ona — textilná výtvarníčka; on — fotograf. Prechádzajú skrz médiá od nájdeného objektu k inštalácii, od fotografii k videu, až po performance priamo na vernisáži. Hľadajú medzi nimi prieniky nielen kreatívne, ale aj osobné. Posúvajú ich z roviny strohej dokumentačnej a esteticky chladnej k fabulatívnej a ironickej, až po veľmi intímnu, predstavujúcu osobnú výpoveď odrážajúcu tragickú skúsenosť.
Koncepcia sa opiera aj o samotný charakter výstavného priestoru, ktorý je formovaný špirálou schodiska s odpočívadlami a miestnosťou bokom od tejto štruktúry. Do tohto tvaru nabádajúceho k stúpaniu, a tak možnému objasneniu či zavŕšeniu témy, autori inštalujú diela odrážajúce rozličné roviny vnímania vzťahu. V širšom rámci vytvárajú fiktívny príbeh jednej lásky – od darčekov cez postupné zbližovanie sa k pokusom o romantickú tvorbu až cez sexuálnu skúsenosť a následné partnerské mocenské hry spojené s infantilnými prejavmi udobrovania prostredníctvom konzumných banalít a materialistického fetišizovania.
V tejto rozsiahlej a mnohovrstevnej expozícii autori ponúkajú divákovi rozličné interpretácie vnímania vzťahov. Nie v rovine zažitých klišé, ale naopak, prostredníctvom ironického nadhľadu otvárajú otázky týkajúce sa vzájomných mocenských ambícií, rodových úloh a spoločného prežívania hraničných situácií, pred ktoré môžeme byť/sme postavení. Preto zámerne vynechávajú smrť zo známej sentencie, aby tak otvorili priestor pre uvažovanie, a donútili nás zamyslieť sa, že či práve takéto uvažovanie musí byť jediným dôvodom. Či nás nakoniec nemusí rozdeliť niečo úplne iné – život, majetok, práca alebo aj samotná láska…
Peter Molari