„Exhibiting Artists: Martina Chudá, Peter Lančarič
Curator: Peter Molari
Entering the exhibition space, we are confronted with its architecture. Grasping this place, in which the staircase with its shoulders and landings is rising, has provided an opportunity to create an exposition on the border of the fictitious and the real. A story of a further unspecified relationship, in which the authors, through (often personal) various artifacts and media, play only the roles of anonymous protagonists. Right at the beginning, it is the installation Footprints, approached in an almost archiving or documentary way, where the author has precisely arranged selected items made by the partners as gifts. Their value, therefore, does not lie in their functional, but in the symbolic meaning. However, it removes their suggested intimate character. By the aesthetics of almost a police evidence, it makes them into a corpus delicti fragments from a shared life. Something close is reduced to its material fundament, measurable, weighable, and precisely sorted as anything else. However, at the same time, preserved in this way, they get to a presumable protection zone as material evidence, a record of our behavior… Moving further up the stairs, the exposition continues with a series of photographs from the author’s cycle Turn off the lights. In the form of diary recordings of different places (both exterior and interior) and fragmentation of a body appearing in some of the shots, it creates a mosaic of a subjective moody scenery. It opens up a plot continuing up the stairs… Ascending further up, photography changes into a video projection and the staircase into an auditorium. Here, the percipient can watch The Status about Love. Statements of fourteen participants reading texts from phones are a modern paraphrase of love letters. The sound of the video is spreading through the whole space, but it seems as if the statements did not correspond to what is being declared. The austerity and disengagement of the delivery offer almost a cynical view of romantic communication in a contemporary world with its technological progress. The desire to be always connected and to react often changes the character of such a contact into a brief disinterested transfer of information… In the following work X+Y=BL, we can see partners’ physical experience with paraphrasing of folk artwork. Through an ordinary material – a bed sheet with a hypothetical memento of an intercourse, the author creates a scene of a place of the crime. This is accentuated by a selvage, referring to an “embroidered handkerchief” which girls in the past used to give to their loved ones as a sign of affection. From the gifts on the ground floor and the moody photographs, here, we are getting to something much more physical. This connection is further enhanced by a video projection referring to the title of the exhibition. In the projection, the authors’ bodies are moving towards each other on the wall of a cemetery, where the symbol of a cross looks like a plus sign. Here, the sexual intercourse becomes a seal confirming a fated love… Therefore, their mutual work – a devotional with a motive of the sacred heart of Jesus, displayed nearby, appears provocative. Within this context, it is possible to find connections with sin and salvation, sacrifice, or an ecstasy, but also with religious dogmas related to physical love. Illuminated vitrines, through a clear title – Trophy I and II and through the execution of the topic, show the dark, but somehow always present, side of a relationship as a power struggle. Their cold aesthetics evoking classical art of the ancient world or the pureness of Ingres’s nude paintings is in opposition to the other pair, where the bodies are placed in a countryside as if washed to the shore by the current. This confrontation shows how delusive these victories can be and that, at the end of a fight, we can lose a lot… At the end of the staircase, we get to a video projection Plush, where the authors almost ironically let us know that no grand finale is about to happen. Instead of an expected conclusion, as it often happens with a fated love, we find ourselves in an infantile vicious circle. The authors, dressed in plush costumes, hug themselves and walk at regular intervals. This process has an exact rhythm, referring by its structure to classical drama, and by the repetition to number twelve. They draw from popular cultural contexts and symbolism, with a purpose to point out, through irony, to an often immature romantic relationship as a series of break-ups and make-ups. The costumes refer to a cliché paraphrasing an image of plush toys that partners use to give to each other as gifts. This way, they are emphasizing the childishness of such relationship games, materialized through kitsch consumer objects. Simultaneously, they encourage the visitor to descend back down, return to the beginning of the whole story stuck in an infinite loop… The authors also wear plush costumes at the opening of the exhibition. They stand opposing each other in the door frame, citing a well-known performance by Marina Abramović and Ulaya, creating another game of contexts connected to a partnership in an artistic work. While the spiral of the staircase offers a view that is anonymous and de facto universalizing, in the case of the room situated sideways, it is the other way around… With its dark atmosphere and displayed objects, it articulates going through a personal drama connected to a traumatic experience of losing a child. Each author applies their own formal approach reflecting their individual perception of this critical situation. The author Martina Chudá uses a clear symbolism of the selected objects – a skeleton of a mattress as a metaphor of a shared bed and conception, joint together by textile objects evoking limbs and umbilical cord opening up into a mound of soil as a symbol of both life and the last resting place. Peter Lančarič complements this scene by a photographic series of the same title Silence adjusted in backlit frames. The shots from different environments – hospital room, room in a shared flat, or partner’s clothes marked by a spontaneous lactation, have a gloomy touch of silent pain. The sound of a children toy announcing “I love you” by the entrance is no longer an implication of adults giving each other childishly appearing gifts. Its interpretation is much more disquieting. The scene thus becomes a crypt, a dark corner of one’s own mind, where the memory of this event has settled forever. In this way, the authors show us that instead of a utopian search for a meaningless ideal, it would be good to think about what our relationships are made of. Whether we really are not just prisoners of learnt stereotypes related to not only gender, sex and connected hierarchical structures, culture, or religion. Is there a possibility to break out of this vicious cycle, and if there is, then how? In the end, there might be more things that could divide us than we are willing to acknowledge, even without a sentimental fatalism…
Vstupujúc do výstavného priestoru sme konfrontovaný s jeho architektúrou. Uchopenie tohto miesta, v ktorom sa zdvíha schodisko so svojimi ramenami a zastávkami, dalo možnosť vytvoriť expozíciu na pomedzí fiktívneho a skutočného. Začína sa odvíjať príbeh bližšie nekonkretizovaného vzťahu, v ktorom autori prostredníctvom (hoci často osobných) artefaktov a rozličných médií hrajú iba úlohy anonymných protagonistov… Hneď na začiatku je to až archivačne či dokumentaristicky poňatá inštalácia Stopy, kde autor precízne rozmiestňuje zvolené predmety zhotovené partnermi ako darčeky. Ich hodnota teda nespočíva vo funkčnej, ale symbolickej rovine. Zbavuje ich však ponúkajúceho sa intímneho charakteru. Estetikou až policajnej evidencie z nich vytvára corpus delicti fragmentov zo spoločného života. Niečo blízke je tu redukované na svoj materiálny fundament, merateľný, vážiteľný a precízne roztriedený ako čokoľvek iné. Zároveň sa však takto uchované dostávajú do pomyselnej ochrannej zóny ako dôkazový materiál, záznam o našom konaní… Vydávajúc sa po schodisku ďalej nahor pokračuje expozícia sériou fotografií z autorovho cyklu Zhasni. Formou denníkového záznamu rozličných miest (exteriérov aj interiérov) a fragmentálnosťou tela zjavujúceho sa na niektorých záberoch, vytvára mozaiku subjektívnych náladových scenérií. Otvára sa tak fabula pokračujúca po schodisku… Stúpajúc ďalej sa fotografia mení na videoprojekciu a schodisko na hľadisko. Tu má možnosť percipient sledovať Status o láske. Výpovede štrnástich účastníkov čítajúcich z telefónov texty, sú modernou parafrázou ľúbostných listov. Zvuk videa sa zároveň šíri celým priestorom, no akoby prejav nekorešpondoval s tým, čo je deklarované. Strohosť a neangažovanosť prednesu ponúkajú až cynický pohľad na milostnú komunikáciu v súčasnom svete s jeho technologickým progresom. Túžbu byť neustále v spojení a reagovať, kedy sa často charakter takéhoto kontaktu mení na strohé nezainteresované odovzdávanie informácií… V následnom diele X+Y=VL môžeme vnímať partnerskú telesnú skúsenosť s parafrázovaním ľudovej tvorby. Autorka vytvára prostredníctvom všedného materiálu – posteľnej plachty s pomyselným mementom styku, scénu miesta činu. To zvýrazňuje obrubou, čím odkazuje na „ručníček vyšívaný“, ktorý dávali kedysi dievčatá svojim milým na znak náklonnosti. Od darčekov na prízemí a náladových fotografií sa tu dostávame k niečomu omnoho fyzickejšiemu. Toto spojenie je navyše doplnené o videoprojekciu odkazujúcu k názvu výstavy. V nej sa tiene autorov približujú k sebe na stene múru cintorína, kde symbol kríža vyzerá ako znamienko plus. Pohlavný akt sa tu stáva pečaťou stvrdzujúcou osudovú lásku.. Provokatívne preto vyznieva ich spoločné dielo – devocionália s motívom božského srdca Ježišovho, vystavená vedľa. V tejto spojitosti v nej možno hľadať kontexty súvisiace s hriechom a vykúpením, obetovaním sa či extázou, ale aj náboženskými dogmami súvisiacimi s telesnou láskou. Svietiace vitríny, jasným názvom – Trofej M. Ch., Trofej P. L. a podaním námetu, ukazujú odvrátenú, no vždy nejako prítomnú tvár vzťahu ako mocenského zápasu. Ich chladná estetika, evokujúca klasické umenie antického sveta či čistotu Ingresových aktov, je v opozícii s ďalšou dvojicou, kde sú telá umiestnené v krajine, akoby vyplavené prúdom na pobrežie. Táto konfrontácia ukazuje, aké zdanlivé môžu tieto víťazstvá byť, a že na konci zápasu môžeme veľa stratiť… Na konci schodiska sa dostávame pred videoprojekciou Plyšé, kde nám autori až ironicky dávajú najavo, že žiadne veľké finále sa nekoná. Miesto predpokladaného zavŕšenia, ako to pri osudovej láske býva, sa ocitáme v infantilnom bludnom kruhu. Autori oblečení do plyšových kostýmov sa v pravidelných intervaloch objímajú a prechádzajú. Tento proces má presný rytmus odkazujúci svojou štruktúrou ku klasickej dráme a opakovaním k číslu dvanásť. Čerpajú tak zo známych kultúrnych kontextov a symboliky, aby prostredníctvom irónie poukázali na často nedospelé prežívanie partnerského vzťahu, ako série rozchodov a udobrení. Kostýmy odkazujú na klišé parafrázujúc podobu plyšových hračiek, ktorými sa partneri zvyknú obdarúvať. Zdôrazňujú tak detinskosť takýchto vzťahových hier materializovanú práve prostredníctvom konzumných gýčových predmetov. Zároveň vyzývajú návštevníka na opätovný zostup dolu, návrat k začiatku celého príbehu uviaznutého v nekonečnej slučke… Plyšové kostýmy majú autori na sebe aj počas otvorenia výstavy. Stojac oproti sebe v ráme dverí citujú známu performance Mariny Abramović a Ulaya, čím vytvárajú ďalšiu hru kontextov týkajúcu sa partnerstva v tvorbe. Kým špirála schodiska ponúka pohľad anonymný a de facto univerzalizujúci, pri miestnosti situovanej bokom je to naopak… Svojou potemnelou atmosférou a vystavenými objektami, artikuluje prežívanie osobnej drámy spojenej s traumatickým zážitkom straty dieťaťa. Autori ju dokladajú každý svojim formálnym prístupom, odrážajúc tak ich individuálne vnímanie tejto hraničnej situácie. Autorka využíva jasnú symboliku zvolených predmetov – kostra matraca ako metafora spoločného lôžka a splodenia spojená textilnými objektami, evokujúcimi končatiny a pupočnú šnúru, ústiacimi do vŕšku zo zeminy ako symbolu života, ale aj miesta posledného spočinutia. Autor toto prostredie dopĺňa fotografickou sériou Ticho adjustovanou v podsvietených rámoch. Zábery z rozličných prostredí – nemocničná miestnosť, izba v spoločnom byte či odev partnerky poznačený samovoľnou laktáciou, nesú v sebe pochmúrny nádych nastalej tichej bolesti. Zvuk detskej hračky ohlasujúci pri vstupe „I love you“, tu už nie je narážkou na dospelých obdarúvajúcich sa detinsky pôsobiacimi predmetmi. Jeho vyznenie je oveľa znepokojivejšie. Priestor sa tak stáva kryptou, temným kútom vlastnej mysle, v ktorej sa navždy usadila spomienka na túto udalosť. Autori nám tak ukazujú, že namiesto utopického hľadania sprofanovaného ideálu, by bolo dobré zamyslieť sa nad tým, čo skutočne tvorí naše vzťahy. Či naozaj nie sme iba v zajatí naučených stereotypov týkajúcich sa nielen pohlavia, rodu a s tým spojených hierarchických štruktúr, kultúry alebo náboženstva. Ponúka sa možnosť vystúpiť z onoho bludného kruhu, a ak áno, ako? Koniec koncov, toho čo nás môže rozdeliť môže byť viac, než sme si niekedy ochotní pripustiť, aj bez sentimentálneho fatalizmu…